Choď na obsah Choď na menu
 


10. 7. 2011

Chýbaš mi, ocko............. nesmierne, mi chýba tvoj milý pohľad, pohladenie, tvoje rady a neskutočná trpezlivosť počúvať ma.... tvoje dobré srdce a ochota pomôcť v každej chvilke,  tvoja prítomnosť každý pondelok, keď si ku nám chodil, tvoj pohľad, keď si odchádzal, akoby si sa zakaždým so mnou lúčil naposledy......

Ublížila som ti svojim smútkom a trápením sťažovaním sa, a ty si mal pre mňa vždy len milé slová, bol si chápavý a dal si mi dar-liečiť ľudí energiou. Tebe vďačím aj za to, že som tu, liečil si ma tak intenzívne, že sa moja choroba preniesla na teba. Nádor sa síce nepreniesol, ale skončil si v nemocnici s vysokými horúčkami. A tvoje slová zneli tak pokojne: "Hlavne, že ty si v poriadku" - na tie slová sa nedá zabudnúť.

A nikdy nezabudnem na deň, keď si mi volal, že prídeš, bol to iný deň ako pondelok, lebo si vedel, že ideme na Liptov, chcel si ma ešte vidieť a objať a ja som ti povedala-NIE, vraj, až keď sa vrátime z Liptova, že sa balíme. Šli sme tam k rodine na Veľkú noc. A potom som ťa videla z autobusu, ani sme o sebe nevedeli, že cestujeme spolu.... Vystúpil si dve zástavky pred stanicou. A ja som ťa zbadala, až keď sa zatvorili dvere. Ty si kráčal s taškami odo mňa a nepomohlo ani to, že som kričala na šoféra, aby zastavil. Nezastavil a ty si kráčal ďalej a vzdialoval si sa mi, neotočil si sa, posledný pohľad, ktorý mám stále pred očami bol ten, že si odchádzal a ja som ťa nevedela zastaviť.... a mne tiekli slzy, akoby som tušila, že ťa vidím naposledy :(

A potom tri dni nato-1.apríla -presne v sviatočný deň na Veľký pondelok, keď si bol vždy so mnou.... zazvonil telefon a brat mi povedal, aby som si naliala pohár vody. Myslela som, že žartuje, že chce, aby som sa sama poliala, keď bol Veľkonočný pondelok, keď ja som bola na Liptove a on v Bratislave. Žartovala som s ním a on položil. Zavolal znova a zopakoval: "Nalej si pohár vody". Mala som, vždy mám v noci pri sebe pohár vody. Už som nežartovala. Mám, povedala som a on vyslovil to, čo nikto na svete nechce nikdy počuť, tú vetu, ktorá mi stále znie a ide so mnou stále a hlavne 1. apríla si na ňu spomeniem, akoby som ju počula na živo. Povedal: Sadni si-otec nám umiera. Prvý šok-neverila som, zopakoval tie slová a zneli tak smrteľne vážne, že som sa v druhom šoku nezmohla na jediné slovo a potom som hodila mobil o stenu a len kričala: Niééééééééééé..... a pamätám si, že ma švagrina chytila do náručia a plakala so mnou a ja som opakovala stále: NIE.... Prečo?......

Moc som ťa mala rada ocko. Aj stále mám. Je mi to tak ľúto, že som ťa neprijala, keď si volal, výčitky ma trápia celé roky, viem, že to nezmením, a ani to, že sme boli už nachystaní na Liptov ma neospravedlňuje. Nevedela som, že si kúsok od nás, Nepovedal si mi to, len si mi zaprial šťastnú cestu. A ty si sedel v tom istom autobuse ako my, len sme sa nevideli, akoby trest za to, že som ťa odriekla, vraj ked sa vrátime. Odpusť mi, ocko. Viem, že si mi odpustil, viem to, tvoja dobrota bola nekonečná. Tak veľmi ma to trápi, tak veľmi mi je smutno bez teba, tak často pálim sviečky a myslím na teba, tak veľmi som ti chcela ešte raz pozrieť do tvojich láskavých očí a povedať ti: Mám ťa rada, ocko.........