Choď na obsah Choď na menu
 


16. 7. 2010

 

Je to presne 13 rokov, čo sa mi do rúk dostala kniha od Dalea Carnagiho - Úspech si ty. Objavila sa v čase, keď som riešila svoj vážny osobný problém. Problém, pri ktorom sa tiež ukázalo, kto je ozajstný kamarát. Veľmi ma vtedy kniha zaujala a jej myšlienky ma sprevádzajú mojim životom doteraz. Kadečo som za ten čas prežila, dobré i zlé, a presne, ako sa vraví, že "V núdzi poznáš priateľa", presne o tom som sa presvedčila hlavne v tých horších chvíľach. Hovorí sa - "Na čo silno myslíš, to sa aj stane". Verím tomu. A tiež sa hovorí - "Čo má prísť príde, čo sa má stať, stane sa". Akoby boli niektoré veci načasované. Myslíš na niekoho a zjaví sa ti pred dverami, zavolá ti, alebo dostaneš od neho správu... 

Tento rok, rok 2010, akoby ma od začiatku skúšal. Preveruje moju vôľu, moju vytrvalosť... i moju občasnú bezmocnosť... ale i moje priateľstvá. Nestrácam kamarátov pre nejaké nezhody, pre nezhody, ktoré sa riešiť dajú. Všetko, nielen vzťahy, ale celý život je o komunikácii, o mylnosti človeka, o schopnosti vedieť si chybu pripustiť,  o dohode, o ospravedlnení, pokore či o schopnosti dokázať odpúšťať....

Chcela by som sa tu podeliť s myšlienkami, ktoré ma tak zaujali v spomínanej knižke:

 

„Kritizovať, odsudzovať a sťažovať sa dokáže každý, ale iba skutočná osobnosť sa dokáže ovládať, vie pochopiť druhých a vie odpúšťať“

„Najskôr spomeňte vlastné chyby a až potom kritizujte druhých“

Naučila som sa všímať si na ľuďoch tie lepšie stránky. Myslím si, že každý človek, aj ten, ktorý spáchal zlo, násilie, má v sebe niečo dobré. Za toto ma moji najbližší, ktorí  po tom, čo som prežila najťažšie chvíle vo svojom živote, po tom, čo so mnou zdielali nasledujúce dni... dlho odsudzovali. Nechápali, ako som mohla vysloviť vetu: „Zlí ľudia neexistujú, sú iba ľudia, ktorí zápasia so svojimi problémami“... a myslím si to doteraz. Trvalo to síce dlhšie, ale časom som dokonca násilníkovi odpustila. Oslobodilo ma to. Dovtedy ma veľmi ubíjala myšlienka pomsty, myšlienka nevraživosti, ľútosti nad sebou samou, prečo práve Ja? Prečo ten človek tak konal? Keď som odpustila, aj myšlienky zla sa vytratili. Som hlboko presvedčená o svojej pravde. O tom, že keď človek dokáže v sebe zmeniť nenávisť v odpustenie, uľaví sa mu na duši. Myslím si, že nenávisť nie je cit pre všedný deň. S týmto citom by sa malo opatrne zachádzať... nenávisťou k niekomu pestujeme v sebe zlo, pomstu... Prečo? Veď to tak zaťažuje... Trochu odbočím. Pred pár dňami som dostala mail, kde bolo toľko násilia, toľko utrápených a zohavených ľudí, toľko nevinných mŕtvych detí... vojna... priznám sa, nedopozerala som to do konca, dotyčný písal, aby som mail posunula ďalej, myslel to dobre, chcel, aby sme si uvedomili, ako žijú ľudia inde, aké krutosti sú vo svete... poslala som to pár ľuďom a v jednom maily bolo napísané, prečo posielam takéto veci, prečo radšej nepošlem obrázky hrajúcich sa detí, či zvieratiek, alebo obrázky prírody... áno, aj tento dotyčný mal pravdu... veď na svete je toľko zlej energie, toľko násilia, zla... a vrátim sa k slovu nenávisť, pomsta a hlavne k otázke – Prečo? Prečo si ľudia ubližujú? Prečo plodia túto nenávisť? Prečo si znepríjemňujú život? Nepochopím, nikdy nepochopím zlo akéhokoľvek spôsobu páchaného na ľuďoch, či prírode... a tu sú mi nápomocní kamaráti, tí, s ktorými sa dá komunikovať, rozprávať o čomkoľvek, preberať otázky života... komunikácia je pre mňa veľmi dôležitá... až tak, že s týmto mojim problémom som sa pasovala celých 14 rokov.... hovoriť o probléme je treba a na to potrebujete ozajstného priateľa, priateľa, ktorý vás bude počúvať i napriek tomu, ako ťažko sa niektoré slová počúvajú, ak je to skutočný priateľ, vypočuje i napriek tomu do konca, povzbudí a vyjadrí sa.... a ja som konečne po 14 rokoch všetko dala zo seba von, ozaj všetko, čo mi ležalo na duši som vyrozprávala... a tomu človeku, ktorý ma dokázal vypočuť budem do konca života vďačná...  dospela som pri ňom k pocitu vlastnej dôležitosti. Ešte raz-Vďaka! Tu by som citovala zas čosi z knihy Carnagiho: 

 

„Pozorné počúvanie je jednou z najvyšších foriem poklony, akú môžeme zložiť druhej osobe“ /dobrým poslucháčom je aj moja dcéra Zuzka... a je to fakt, nie preto, že je moja dcéra... kto ju však pozná, určite mi dá za pravdu.../

Všetko je to o vzťahoch, možno sa niekomu bude zdať text nesúvislý, ale to preto, že myšlienky mi idú rýchlejšie, ako stačím písať ;)

Medziľudské vzťahy.... Držím sa hesla: „Správaj sa tak, ako chceš, aby sa ľudia správali k tebe a konaj tak, aby si nemusel prosiť o odpustenie“

A ako prísť k dobrým medziľudským vzťahom? O tom sa píše v tejto knižke. Rada by som sem napísala niekoľko myšlienok, ktoré som si osvojila... /Jéjdanenky, nechcem tu napísať, že som expert na medziľudské vzťahy a že sa nimi striktne držím, veď aj ja som len človek, človek, ktorý robí chyby, človek omylný a nie vždy sa darí držať si pusu na uzde, či dodržiavať všetky zásady slušnosti, mravnosti, či medziľudských vzťahov.... ale... snažím sa... a ak niekedy ublížim, určite to nie je vedome... dokážem požiadať o odpustenie a ospravedlniť sa, potom už je len ta tom druhom, či moje ospravedlnenie príjme... Nedá mi tu - v tejto dlhšej zátvorke;) ešte nespomenúť, ako som dostala od jednej osoby výčitku, že som dobrá na ľudí IBA preto, aby ma mali aj oni radi.... najskôr ma to trochu pobúrilo, lebo nemám ten pocit v sebe, že sa snažím byť na silu dobrá k ľuďom, alebo IBA preto dobrá, aby aj oni boli na mňa dobrí.... no potom som si spomenula na ockové slová: Aká budeš na ľudí ty, takí budú aj oni k tebe... a ja chcem byť taká aká som, nemám rada zlobu, nevraživosť, nenávisť, veľmi zle znášam, ak sa niekto na mňa hnevá a aj preto sa vyhýbam nedorozumeniam ... píšem... snažím sa vyhýbať, nie vždy sa to samozrejme darí... ale to by som sa už opakovala.../

Tak by som sa vrátila k tým myšlienkam:

 

„Každý človek, ktorého som v živote poznal a spoznám, ma v niečom predstihuje. A v tom sa môžeme od neho učiť.“ Áno, a teraz mi prišlo na um, že keby sme si od každého človeka vzali to jeho plus a držali by sme sa dobrých zásad, bolo by medzi nami kopec dobra... a prečo tomu tak nemôže byť? Kde je problém? Nevidíme tie dobre vlastnosti? Alebo ich vidieť nechceme? Čoho sa bojíme? Či lepšie je konať zlo ako  dobro???  Alebo v čom je problém?

 

 

„Ak jestvuje nejaké tajomstvo úspechu človeka, tak je to schopnosť prijať cudzie hľadisko a vidieť veci z perspektívy druhej osoby.“ Toto je veľmi dôležité...vžime sa do druhej osoby a predstavme si, ako by sme na danú situáciu reagovali my...

 

 

„Úprimne sa zaujímajte o život druhých ľudí a usmievajte sa“ Musím úprimne priznať, že kedysi som sa oveľa viac sťažovala, ako teraz... a zásluhu na tom má aj človek, ktorého som tu už spomínala... pri stretnutí s ním, som vždy hovorila viac ja, ako on, a nie preto, že všeobecne som dosť ukecaná, ale preto, že sa on zaujímal o moje problémy, starosti... a nechcel vedieť len to zlé, ale aj dobré veci. Vravel, že „Ak ti na niekom záleží, nezdielaš s ním len to dobré, ale aj to zlé“... veľmi si ho ako človeka vážim... človek sa učí celý život, a ja som sa učila aj od neho. A čo sa týka úsmevu? Ocko mi vravieval, že priťahujem nešťastie práve tým, že sa neusmievam, ale chodím smutná, zamračená a tým robím zlý dojem na ľudí, hoci som vraj milé a pekné dievča;)))... a naozaj, keď som prišla na to, že nešťastia okolo mňa bolo dosť, úsmevom som nešetrila. Aj preto, že som sa konečne cítila šťastná a zistila som, že úsmevom veľa získaš, napríklad aj kamarátov.. a keď sa usmievam, mám dobrú náladu, aj ľudia okolo mňa sú šťastní a keď sú ľudia okolo mňa šťastní, šťastná som aj ja... a tak to ide dookola... dnes som už málokedy „smutná princezná“, i napriek tomu, že stále mám rada čiernu farbu, fotky s nočnou oblohou-nie pochmúrne, ale romantické.... a tak som nadobudla pocit šťastia a spokojnosti. Môj život je teraz na jednej úrovni-pohodový.

A tu citujem z knižky ďalšiu myšlienku:

 

 

„Ľudia sú zväčša takí šťastní, ako sa sami rozhodnú“

Odjakživa som trpela tým, keď sa naši hádali, keď som s bývalým radšej nekomunikovala, bo vedel v každom rozhovore nájsť niečo, prečo sme sa pohádali... a tak som v sebe nadobudla akúsi fóbiu z hádok... tak ako je fóbia z pavúkov, z uzavretých priestorov, tak ja mám fóbiu z hádok /okrem toho z búrky, tmy a zlých ľudí – ale to je o inom.../... preto sa do hádok nepúšťam, všetko sa snažím riešiť rozhovorom. Ak sa niekto na mňa nahnevá, veľmi tým trpím, doslova trpím... aj preto sa snažím žiť tak, aby som nevyvolala hádku, vedome neubližujem a žijem podľa hesla, správaj sa tak, ako chceš, aby sa ľudia správali k tebe... a zas citát z knihy:

 

„Jediný spôsob ako vyhrať v hádke je vyhnúť sa jej“

„Rešpektujte názory druhých ľudí a nikdy nikomu nehovorte, že sa mýli“

Je potrebné pre dobré vzťahy, aby sme nechali vysloviť druhého svoj názor. A ak je odlišný od toho nášho, nemusí byť zákonite práve ten jeho zlý... Tak ako si druhý človek, s ktorým vedieme rozhovor myslí, že ten jeho názor je správny, tak isto si to myslíme aj my. Neurážajme, nepresadzujme hneď ten náš názor, ale nechajme priestor aj druhej strane...

 

„Ak sa mýlite, priznajte si to“ Myslím si, že človek je tvor omylný, nik nie sme bez chyby, hovorí sa, že mýliť sa je ľudské, no nie každý si svoju chybu prizná, a podľa mňa to vôbec nie je zložité, a ani to nie je pod našu dôstojnosť... ak nepripustíme, že sme sa mýlili, len môžeme vyvolať hádku a načo je to dobré? O čo mi je milší človek, ktorý povie: "Mýlil som sa, prepáč"... a to slovko „prepáč“ je pre dobrý medziľudský vzťah tak isto dôležitý... ak nie najdôležitejší... mám kamaráta, ktorý nikdy nepovažuje za dôležité ospravedlniť sa.... vraj „Načo?“ Považuje to za ponižujúce. Nevidím problém, keď sa to stane mne, povedať: „prepáč“... od slov ospravedlnenia závisí, aký ten váš život bude... či sa poberie smerom k dobru, alebo naopak k zlu... a to zlo si vyrábame len my sami, nik nám predsa nevnucuje "buď zlý, klam, rob chyby, nepros o odpustenie, nepriznaj si chybu"... nik, len my sami ovplyvňujeme chod nášho života...